FreeZdravie

Esteticko-výkonnostný ženský paradox. Ako vnímajú powerlifterky svoju postavu, výkony či boj s PPP?

Zväčša musíme mať na sebe trochu viac tuku a jesť viac, aby sme podávali najlepšie výkony. V diéte a pri nízkom príjme kalórií je žiaľ často nemožné prekonávať rekordy na benči, drepe či deadliftoch. Účelom štúdie, ktorej zaujímavosti dnes vypichneme v článku, bolo zistiť čosi viac o poruchách príjmu potravy, postave, strave, výkonoch u ženských powerlifteriek. O ich myšlienkach, pocitoch a názoroch.

Ako literatúra hovorí, poruchy príjmu potravy sa motajú napr. okolo hladovky či častého prejedania, a to môže viesť ku klinickej diagnóze ako bulímia nervosa, anorexia nervosa či záchvatové prejedanie. Príznaky sú spájané aj s atypickými stravovacími návykmi, napr. vynechávanie jedál, časté obmedzovanie kalórií, nadmerné cvičenie či kontrolovanie svojej postavy. Estetické a ďalšie športy zamerané na štíhlu postavu alebo postavu, ktorá je tak nejak závislá od hmotnosti, sú štúdiami označované ako rizikové pre potenciálne poruchy stravovania. A sem sa patrí aj powerlifting, teda silový trojboj. Pre tých, ktorí náhodou netušia, ide o (silové) zameranie sa na 3 disciplíny – drep, mŕtvy ťah a benchpress. Mimochodom, účasť žien v tomto športe v Anglicku stúpla za posledných 5 rokov o 196 % na národnej úrovni.

Pozrieme sa na vnímanie všetkých štyroch tém, ktoré boli vo výskume riešené:

  1. strach a obavy pri znižovaní hmotnosti (v súvislosti so súťažou)
  2. stravovanie ako powerlifterka
  3. športová kultúra
  4. ženské telo vs. ženské powerlifterské telo
zdroj: fitclan

Vo výskume bolo 17 žien s priemerným vekom 23 rokov. Súťažili buď na národnej alebo medzinárodnej úrovni, pričom váhovka sa pohybovala od 47 až po 72 kg. Vzorka sa vyberala napríklad aj na základe Wilks (priemerne 365.15 kg), súčtu maximálok (311.5 kg) aj hodín tréningu týždenne (v priemere 10.5 hodiny). Keďže táto téma je spojená aj so sociálno-kultúrnym a organizačným faktorom, ženy boli z rôznych regiónov UK. Viedol sa s nimi rozhovor, kde sa pýtali na rôzne veci. Napríklad, ako sa dostali k powerliftingu, v ktorej váhovke súťažia a prečo, aké používajú metódy k urobeniu hmotnosti, ako vyzerá jej súťažná a mimo-súťažná fáza (napr. zmeny v hmotnosti či návykov týkajúcich sa jedenia), či aké by dala rady dievčatám, ktoré ešte len začínajú. Mali sa rozrozprávať aj pozítívne, aj negatívne.

1. Strach a obavy pri znižovaní hmotnosti

„Je úplne normálne byť v tej miestnosti, pripravovať sa a byť dehydrovaná a sťažovať sa na to, kedy sa už poriadne najem.“ Tak začala opisovať tému Mary. Sophie dodala, že: „Je to normálne… Na Instagrame, kde sledujem veľa powerlifteriek, viem, čím si prechádzajú pri súťažení.“ Daniela hovorí „Keďže to je šport taký, aký je, silový, nemôžeš byť slaboch, nadávať a plakať nad robením hmotnosti. Je to šport, kde je každý silný. U veľa chlapov je to tak, že sa chvália ako schudli 10 kíl za 10 dní, ako by to bol nejaký úspech a myslím, že to vychádza z akejsi ich kultúry, že kto má väčšie gule.“ Hayley však trefne povedala, že tie potenciálne negatívne dopady robenia váhy a porúch príjmu potravy sú to často tabu téma. U Charlotte robenie váhovky vyvolalo poruchy príjmu potravy. „Musela som výrazne schudnúť, aj keď som skôr mala ísť do vyššej váhovky. No a telo som vystavila dosť nepekným podmienkam.“

Vo všeobecnosti jednoducho atlétky označili toto všetko ako neodmysliteľnú súčasť silového trojboja na ceste za čo najlepšími výsledkami (resp. najvyšším Wilks skóre). Obávali sa povedať akékoľvek negatívne aspekty z dôvodu, že by ich konkurencia (alebo chlapi a tréneri) mohli odsudzovať, že na to nemajú. Na jednej strane síce veľké odhodlanie a snaha, na druhej strane veľké riziká, ktoré často nezostali len na tej úrovni rizika.

zdroj: https://snappygoat.com

2. Stravovanie ako powerlifterka

Rebecca otvára tému konštatovaním, že kedykoľvek zje niečo, čo nie je považované za zdravé, necíti sa zle. Berie to ako ďalší zdroj energie na ťažké tréningy. Eva si myslí, že príjem jedla pre powerlifterku je dôležitý, najmä pri konci, kedy potrebujú dostatok sacharidov a všeobecne oveľa energie. Avšak, atlétky musia vybalansovať aj ten už spomínaný komponent robenia váhovky, ktorý často vedie k nie moc zdravým praktikám a k nespokojnosti so svojím telom, pokiaľ náhodou nebol dosiahnutý požadovaný cieľ. No a potom nasleduje obdobie prejedania za odmenu, čo športovci a tréneri odôvodnili, že je to v súlade s požiadavkami takéhoto športu. „Už som nemyslela na jedlo ako na nejakú podporu výkonu, len na to, že som mohla znovu jesť. Keby som nebola tak obmedzená v rámci jedla pri príprave na súťaž, teraz by som necítila ani takú potrebu jesť tieto jedlá. Myslela som proste len a len na jedlo a zároveň vieš, že je to v poriadku, lebo toto je šport, kde by sme mali veľa jesť,“ dodáva Rebecca.

Nutnosť spraviť váhu vyvolávalo u Amber negatívne myšlienky, pretože robenie váhy a takéto nutné chudnutie sa jej spájalo s veľmi zlými skúsenosťami spojenými s poruchami príjmu potravy z jej minulosti. „Ak by bol nejaký problém pri chudnutí, vždy sa dá vyvolať zvracanie, aj to mi chodí na myseľ… už som to kedysi zažívala.“ Aj Isabelle bola na tom podobne a máva taký vnútorný negatívny monológ. „Vždy, keď už som si hovorila, že som moc veľká, to to vo mne vyvoláva chuť naskočiť na tie moje staré návyky, kedy som vôbec nejedla, preskakovala jedlá, robila veľa kardia či nasilu zvracala.“

Účastníčky štúdie teda počas sezóny často zaznamenávali kolísanie medzi extrémami, či už v spojení so stravou alebo vnímaním svojho tela. U niektorých vyváženie optimálneho výkonu s optimálnou hmotnosťou na súťaž vyústilo do cyklu obmedzovania či záchvatového prejedania.

zdroj: https://stocksnap.io/

3. Športová kultúra

S ňou je spojená nejaká tá regulácia a dáta, resp. údaje. Preto všetky ženy využívali nejaký druh self-monitoringu, najčastejšie sa využívalo monitorovanie kalórií a makroživín cez Myfitnesspal. „Aj keď som nejedla, tak som na to myslela. Myslela som na potraviny, ktoré sa mi ešte vojdú do kalórií a čo si dám ako ďalšie jedlo.“ – Amy. „Monitorovanie jedla vie byť niekedy otravné, hlavne keď som išla von a nevedela som jedlo presne odtrackovať, tak som bola paranoidná, že som už prekročila kalórie”,  povedala Olivia, ktorej by sme určite odporučili počúvnuť si náš diel podcastu o tom, ako trackovať jedlo nepripravené doma a trošku preštudovať Fitclan, pretože o tom, ako sa z týchto vecí nezblázniť, veľakrát píšeme. Je to totiž fakt častý problém.

Keď sa náhodou atlétky báli, že tie kalórie nemajú pár dní pod kontrolou, nastávali pocity viny a niektoré jedli strašne málo a pridávali cvičenie, aby to celé nejak vykompenzovali. Ženy označili dohľad coacha na ich stravu a na celý ich proces nevyhnutný. Všetko sa dá ale vnímať z rôznych uhlov a Sophia napríklad hovorí, že: „Ak má coach viac kontroly nad tým, čo vložím do uúst, ako ja, tak to je problém.“  Ženy sa zhodli, že je najhlavnejšie je vzdelávať sa, zvyšovať povedomie o výžive, aby sa predchádzalo rôznym extrémnym a zbytočným praktikám, či už v diéte alebo konkrétne pri robení váhovky na súťaž v silovom trojboji.

4. Ženské telo vs. ženské powerlifterské telo

Toto je podkategória, o ktorej by sa dalo diskutovať dlho, ale zamerajme sa na to, čo hovorili a riešili v štúdii. Išlo jednoducho o to, ako by mala vyzerať postava z hľadiska “nutnosti” pre daný šport verzus idealizovaná ženská postava v spoločnosti. Najväčší úspech mali nižšie váhovky. Tam sa prevažne hovorilo o tom, že je možné splniť aj nejaké tie spoločenské normy z hľadiska postavy a zároveň dokázať podávať super výkony pri silovom trojboji. „Zdá sa, že ženy nechcú ísť do vyšších váhoviek, ale je to len druh akéhosi spoločenského vnímania, ktoré majú dievčatá v hlave, že by mali byť proste menšie,“ hovorí Mary.

Ťažšie váhovky boli spojené s telom, ktoré už nezodpovedalo esteticky príjemnému sociálnemu ideálu. Boli však výnimky, napríklad Rebecca, ktorá hovorí, že je oveľa viac cool zdvíhať ťažké váhy a ísť proti tomu stereotypu, že ženy “musia takto a onako” vyzerať. Vďaka silovému trojboju sa zmenilo vnímanie u Georgii. Tá hovorí, že jej telo má konečne nejaký účel, už to nie je len nejaká vizuálna schránka, na ktorú sa len pozerá. Už niečo dokážem. A mám v pi*i, že mám väčšie nohy… tieto väčšie nohy dokážu drepnúť viac, než tvoj priateľ. Je super vedieť, že som silnejšia ako niektorí chalani.“ (savage, pozn. autora)

„Najviac mi záleží na tom, dať viac na deadlift, bench či drep, ale riešim tiež to, ako vyzerám v zrkadle,“ hovorí zase Hayley. Amber uznala, že keď chcela byť čo najviac silná, musela obetovať štíhlu postavu, ktorú mala. To chcelo vybudovať si nové a zdravšie stravovacie návyky, ktoré ju neviedli k neustálej opakovanej rešktrikcii kalórií. Sophie zase porovnávala svoju postavu s postavou rovesníčok, ktoré boli podľa jej názoru veľmi svalnaté a zároveň so spoločensky žiaducimi štíhlejšími postavami. To u nej viedlo k pocitom nespokojnosti so svojou postavou a k nábehom na poruchy príjmu potravy. Atlétky však nemali nejaký problém s pribraním hmotnosti, pokiaľ však cítili, že sa to pretavilo na silu/výkon/svaly. Ak sa im zdalo, že výkon je rovnaký a svalov tiež nemajú viac, tak sa im to nepáčilo, pretože rozhodne nechceli priberať tuk. Prírastok tuku bol spojený s výraznou nespokojnosťou.

zdroj: https://www.jtsstrength.com/

Čo z toho vyplýva?

Výskum mal poskytnúť nejaký náhľad do hláv žien, ich pocitov, názorov, myšlienok. Ukázalo sa, že praktiky, ktoré sa využívali na spravenie váhovky (obmedzenie jedla, manipulácia s vodou) boli naučené buď obkukaním od rovesníčok alebo od trénerov či zo sociálnych médií. To však často viedlo k negatívnemu vnímaniu svojho tela a k poruchám príjmu potravy. Aj vo výskume na plavcoch sa ukazuje, že športová kultúra a zaužívané praktiky jednoducho vedú k zvýšenému kontrolovaniu samého seba a svojej postavy, čo jednoducho nemusí každý znášať psychicky najlepšie. Dokonca aj u športov, kde estetická zložka nie je ukazovateľom výkonnostného úspechu, sa vynárajú obavy o svojom tele. Výskumníci dodávajú, že súťažný powerlifting môže vyvolať zdravotné riziko z hľadiska toho duševného, najmä, ak sa nedáva pozor na správnu váhovku (vid vyššie, prípad Charlotte). Článok však neber ako neodporúčanie skúsiť powerlifting. Silový trojboj je super a povedzme si úprimne, rôzne ženami spomínané negatíva môžu pri nerozumnom prístupe k športu/strave nastať hocikde.

 

 

Použitý zdroj:
www.researchgate.net/publication/344659825_Weight_on_the_bar_vs_weight_on_the_scale_A_qualitative_exploration_of_disordered_eating_in_competitive_female_powerlifters

Predplať si Premium členstvo a získaj prístup k ďalším 290+ článkom, zľavám
na naše eventy, u našich partnerov, možnosť Q&A a ďalšie exkluzívne výhody.

PREDPLATIŤ PREMIUM

Napíš komentár

Simon Kopunec
Kedysi som trávil dni (niekedy aj noci) na serveroch Call of Duty. Dnes je to posilka a evidence-based svet výživy/zdravia. Založil som Fitclan a s celým tímom sa ti snažíme pomôcť na ceste za lepším, zdravším a úspešnejším ja. Samozrejme bez mýtov, bullshitu, a tak, aby si si užíval(a) celý ten proces.