Poďme od začiatku a poporiadku. Naše telo sa neustále snaží dosiahnuť a udržať určitú vnútornú rovnováhu (homeostázu), aby dokázalo dlhodobo fungovať. Aby k tomu ale došlo, musí sa naše telo neustále prispôsobovať rôznym očakávaným, ale aj náhodným situáciám a scenárom (Joshi, 2007). Táto prispôsobivosť, alebo schopnosť zmeny sa nazýva alostáza. Ide o proces, kedy mozog v podstate predpovedá, ako nás môžu minulé, súčasné a budúce životné okolnosti ovplyvniť, a podľa toho koordinuje fyziologické zmeny (Kleckner a kol., 2017 in MacCormack & Muscatell, 2019).
(Ne)priatelia ghrelín & leptín
Kľúčovými hormónmi pre alostázu sú práve ghrelín a leptín. Pomáhajú totiž dosahovať rovnováhu v tele tak, že komunikujú mozgu aktuálnu dostupnosť energie, jej príjem a aj celkovú reguláciu (Ahima & Antwi, 2008; Seeley & York, 2005 in MacCormack & Muscatell, 2019). Konkrétne ghrelín signalizuje hlad alebo vyčerpanie energie, a teda podporuje aj chuť do jedla (MacCormack & Muscatell, 2019). Leptín naopak signalizuje sýtosť alebo energetickú dostatočnosť (Maffei et al., 1995 & Ramsay, 1996 in MacCormack & Muscatell, 2019). Naznačuje mozgu, že telo má dostatočné zásoby energie a je pripravené sa zapojiť aj do náročnejších činností.
Napriek tomu, že sú oba hormóny zásadné pri regulácii energie, nemonitorujú len fyzickú stránku človeka, ale aj tú psychickú. Totiž aj všetky afektívne, sociálne alebo kognitívne procesy si vyžadujú výdaj energie, ktorý je nad rámec nášho pokojového stavu a výdaju energie (Magistretti & Allaman, 2015 in MacCormack & Muscatell, 2019). Náš mozog teda potrebuje vedieť nielen to, či máme dostatok energie na fyzické aktivity, ale či máme dostatok energetických zásob aj na sociálne fungovanie a mentálnu pohodu.
Skúsme si to predstaviť na príklade...
Ak sa dostaneme do stresovej situácie, naše telo zaznamená zvýšenú spotrebu energie a ihneď vydá mozgu signál, že je potrebné zásoby energie posilniť. V takomto prípade máme teda prirodzenú tendenciu začať viac jesť. V súvislosti s touto myšlienkou bola realizovaná aj štúdia, ktorá zisťovala, či existuje vzťah medzi hladinou ghrelínu a medziľudskými konfliktami. Konkrétne bolo do výskumu zahrnutých 43 manželských párov a potvrdilo sa, že zvýšená konfliktnosť v páre bola spojená s vyššou hladinou ghrelínu, a teda aj napriek tomu, že boli participanti po jedle, sa necítili dostatočne nasýtení (Jaremka et al., 2016).
Rovnako je to s osamelosťou. Či sa nám to páči alebo nie, človek je sociálna bytosť a žitie v osamelosti v ňom vyvoláva stres. Pre niekoho väčší, pre niekoho menší. Mozog človeka sa totiž naučil, že žiť v sociálnych skupinách je výhodnejšie, pretože nemusí robiť všetko sám. Navyše, pri určitom ohrození alebo strese pre neho okolie predstavuje určitú podporou. Jednoducho povedané, človek, ktorý nemá dostatok sociálneho kontaktu, má pravdepodobne vyššiu metabolickú spotrebu (MacCormack & Muscatell, 2019). Ukazujú to aj výsledky štúdie, ktorá zisťovala, či pocit osamelosti môže zvýšiť hladinu ghrelínu v tele, a tým aj chuť do jedla. Zistilo sa, že štíhle ženy, ktoré zažívali pocity osamelosti mali oproti iným ženám vo výskume vyššie hodnoty ghrelínu už v krátkom čase po tom, ako sa najedli (Jaremka et al., 2015).
Vnímanie okolia
Nie je to ale len o prežívaní stresu alebo negatívnych emócií. Už samotné vnímanie okolia (ako negatívne, tak aj pozitívne) môže ovplyvniť nárast alebo pokles hladiny ghrelínu. Napríklad to, ako vnímame potraviny, ktoré sa chystáme zjesť, ovplyvňuje nielen častosť nášho hladu, ale aj následné množstvo jedla, ktoré zjeme (napr. Provencher, Polivy a Herman, 2009 in Crum, et al., 2011). Čiže na základe subjektívne očakávaného príjmu kalórií upravujeme svoje stravovanie bez ohľadu na reálnu kalorickú hodnotu jedla.
Pekne je to vidieť aj v štúdii, v ktorej boli participantom podané dva mliečne koktaily v týždňovom odstupe. Bolo im povedané, že jeden koktail je kalorickejší ako ten druhý, no v skutočnosti boli identické. Líšili sa iba v etikete, ktorá uvádzala inú hodnotu kalórií. Výsledky ukázali, že ak si ľudia mysleli, že pijú nápoj s vysokým obsahom kalórií, ich ghrelín postupne klesol a účastníci sa cítili dostatočne zasýtení. Naopak, po vypití nízkokalorického koktailu vykazovali účastníci mierne zvýšené hladiny ghrelínu, a teda napriek tomu, že prijímali rovnaký obsah živín, necítili sa plní.
Takže nielen fyzická aktivita, ale aj psychika a dokonca aj naša myseľ, môžu ovplyvniť hladiny ghrelínu a to, ako často cítime hlad alebo koľko toho počas dňa zjeme. Ak sme v strese, jeme viac. Ak sme osamelí, pociťujeme hlad častejšie. Ak veríme, že sme zjedli nízkokalorické jedlo, oveľa skôr pocítime hlad a aj toho následne dokážeme viac zjesť. Napriek tomu, že je naše telo v procese alostázy pomerne samostatné a nevyžaduje našu kontrolu, ani v tomto prípade nejde o systém založený čisto na fyziologických procesoch. Do veľkej miery tu hrá rolu aj naša myseľ. Ak totiž niečo prejde naším myslením, aj keď len podprahovo, môže to následne ovplyvniť naše činy.
Záver
A tu už sa dostávame k záveru, pretože na tomto princípe funguje väčšina reklám na nízkokalorické, low sugar alebo low fat potraviny. To, že vnímame, že jeme niečo s nižším obsahom kalórií, v nás podvedome vyvoláva tendenciu toho zjesť viac. Prípadne nepociťovať plnosť a za krátky čas sa najesť znovu. No a častejší hlad rovná sa častejší nákup potravín. Preto premýšľajme o tom, čo jeme, ako jeme a aj čo všetko môže ovplyvniť variabilitu nášho jedálnička. Lebo nie všetky fit náhrady sú taká výhra, ako by sa mohlo zdať.
Ďalšie použité referencie:
Crum, A. J., Corbin, W. R., Brownell, K. D., & Salovey, P. (2011). Mind over milkshakes: Mindsets, not just nutrients, determine ghrelin response. Health Psychology, 30(4), 424–429.
Jaremka, L. M., Fagundes, C. P., Peng, J., Belury, M. A., Andridge, R. R., Malarkey, W. B., & Kiecolt-Glaser, J. K. (2015). Loneliness predicts postprandial ghrelin and hunger in women. Hormones and Behavior, 70, 57–63.
Jaremka, L. M., Belury, M. A., Andridge, R. R., Lindgren, M. E., Habash, D., Malarkey, W. B., & Kiecolt-Glaser, J. K. (2016). Novel links between troubled marriages and appetite regulation. Clinical Psychological Science, 4, 363–375.
Joshi, V. (2007). Stres a zdraví. PORTÁL sro.
MacCormack, J. K., & Muscatell, K. A. (2019). The metabolic mind: A role for leptin and ghrelin in affect and social cognition. Social and Personality Psychology Compass.
