Internetom sa šíri množstvo informácií, ktoré môžu byť vypustené prakticky kýmkoľvek. Nie je tajomstvom, že sa tam potom ocitnú aj také informácie, ktoré nie sú overené, podložené faktami a s pravdou v podstate nemajú nič spoločné. Áno, hovoríme tu o dezinformáciách, mýtoch a konšpiráciách. Pre všetkých už asi známe pojmy.
V skratke si ich ešte skúsme zadefinovať. Hoaxy sú v podstate falošné a nepravdivé správy, ktorých účelom je veľakrát formovať alebo meniť názory ľudí. Nie je to tak ale vždy. Mnoho z týchto hoaxov sa šíri neúmyselne či náhodou. Môže ísť o situácie, kedy človek zle pochopil správu a posúva tak ďalej prekrútené fakty bez toho, aby si to uvedomoval. Vyšší level pre hoaxy sú konšpiračné teórie. Ich podstatou je vysvetliť nejakú udalosť kombinovaním faktov a špekulácii tak, aby to bolo pre ľudí zaujímavé a hlavne presvedčivé. Konšpiračné teórie okrem iného zahŕňajú aj prekrúcanie faktov, zjednodušovanie príčin komplikovanejších okolností, vágne dokladanie dôkazov a ignorovanie protichodných tvrdení. Riešenie je ľahké: neveriť hoaxom, dôverovať odborníkom.
Poďme sa ale pozrieť na čísla
V roku 2018 vytvorila agentúra Focus prieskum dôveryhodnosti slovenských inštitúcií. Z výsledkov vyplynulo, že Slovenskej akadémii vied skôr alebo úplne dôveruje až 71 % respondentov, miestnej samospráve, v ktorej ľudia žijú, dôveruje 62,5 %, Rozhlasu a televízii Slovenska dôveruje 63,7 % a Ozbrojeným silám Slovenskej republiky dôveruje 63,2 respondentov.
Výsledky sú teda veľmi optimistické. Vyzerá to tak, že Slováci vede dôverujú. Paráda! Tu by sme mohli článok zakončiť s pokojom na duši. Poďme sa ale predsa povŕtať trošku hlbšie. Na tento prieskum nadväzoval podobný výskum, ktorý sa snažil tieto postoje Slovákov k vede overiť. Zjednodušene to môžeme chápať ako overovanie toho, nakoľko sa človek spolieha na vedecké dôkazy a na koľko na svoju intuíciu a do akej miery dôveruje vede. Prichádzame k jadru konfliktu. Výsledky totiž ukázali, že až 32.5 % respondentov tvorilo skupinu s najnižšou dôverou voči vede, zatiaľ čo tých, ktorí vede dôverovali najviac, bolo len 7,7 %. Keď sa to všetko zráta, až dve tretiny ľudí (68.9 %) mali skôr anti-vedecké postoje. Pre lepšie pochopenie, radšej sa priklonia ku zdravému sedliackemu rozumu ako k vedeckým poznatkom.
Ako je to možné a čomu potom Slováci veria?
Takže vieme, že určité vedecké inštitúcie si dôveru Slovákov síce získali, no nie natoľko silnú, ako múdrosti starých materí. To by dávalo zmysel. Najmä teda pri mladých ľuďoch. Totiž až 91 % z nich tvrdí, že rodičia a príbuzní patria medzi ich najdôveryhodnejšie a najdôležitejšie zdroje informácií. Okrem rodiny sú dôležitým zdrojom informácii aj učitelia. Tím dôveruje až 74 % mladých. Čo sa týka sociálnych sietí, až 88 % respondentov uviedlo, že informácie o aktuálnom dianí získavajú na Facebooku. Okrem spomenutých zdrojov informácii vieme, že veľký vplyv má aj rozmáhajúca sa skupina influencerov. Nenazývajú sa influencermi len tak bez dôvodu. Svojimi postami (prevažne obsahujúcimi propagáciu produktu) dokážu do veľkej miery ovplyvňovať názory a postoje svojich sledovateľov. Možno cielene a možno nevedome. Prečo im napriek nie vždy relevantným informáciám teda veríme?
Tu je potrebné povedať, že ľudia nemusia byť zákonite hlúpi na to, aby verili mýtom. Niekedy je to presne naopak. Náš mozog je totiž vybavený na to, aby sme za krátky čas dokázali spracovať veľké množstvo informácií a zorientovať sa v nich. Ide v podstate o nejakú stratégiu poznávania sveta naokolo. Ak však v procese spracovávania informácii nastane chyba, výsledkom môže byť práve nesprávne alebo chybné presvedčenie. V dnešnej dobe preplnenej množstvom nových informácií k tomu môže dochádzať oveľa častejšie. Pri takom množstve informácii sa môže napríklad stať aj to, že máme pocit, že niektoré veci spolu súvisia, aj keď to nemusí byť pravda (Čavojová, Panczová, Zavacká, 2021). Napríklad, že cvičením zastavíš rast do výšky. Alebo, že menej jedál za deň spomalí metabolizmus.
Tu treba ešte dodať ešte jednu vec. Okrem toho, že ľudia zvyknú vidieť spojitosť medzi dvomi nesúvisiacimi udalosťami, majú rovnako silnú tendenciu hľadať (a samozrejme aj nachádzať) príčiny týchto udalostí (Shermer, 2011). Avšak, korelácia nerovná sa kauzalita. Inými slovami, ak dva javy spolu súvisia, zväčša to hneď neznamená, že jeden z nich je zapríčinený tým druhým. Jednoducho sa to dá vysvetliť na príklade, že existuje určitá korelácia medzi výškou a hmotnosťou človeka. To ale neznamená, že zmena výšky bude zapríčiňovať zmenu hmotnosti človeka (Bleske-Rechek, Morrison, & Heidtke, 2015).
Alebo tento známy príklad. Počet utopení v korelácii s tým, v koľkých filmov si zahral Nicolas Cage. Ešte raz, korelácia ≠ kauzalita
Náš mozog využíva aj iné stratégie, ktoré môžu prispieť ku konšpiratívnemu mysleniu. Jednou z nich je takzvaná teória mysle alebo mentalizácia. Ide o našu schopnosť odhadnúť úmysly a mentálne pochody iných ľudí. Využívanie mentalizácie je čisto automatické, naučili sme sa ju používať už ako deti, aby sme dokázali žiť v spoločnosti ostatných ľudí (Apperly at al., 2010). To nám však často bráni pochopiť fakt, že mnoho udalostí je čisto náhodných. Takéto myslenie je pre nás uspokojivejšie, pretože vieme ľahko identifikovať vinníka (niekto alebo niečo musí byť na vine a ja to nie som! :D), ktorého je možné potom potrestať. Ak by sme prijali fakt, že veľa situácií je výsledkom náhody, vyvolávalo by to pocity neistoty, straty kontroly a beznádeje (veď ako tomu môžeme potom v budúcnosti zabrániť?). Teda, môžeme to chápať aj tak, že funkciou mýtov a konšpirácií je nás chrániť pred uvedomením si toho, že nad niektorými udalosťami jednoducho nemáme takú silnú kontrolu (Čavojová, Panczová, Zavacká, 2021).
Strata pocitu kontroly nad situáciou a neistota v nás môžu ďalej vyvolávať pocit úzkosti a bezmocnosti. Tu už zabŕdame do emócií, ktoré pri dôvere v konšpiračné teórie tiež zohrávajú dôležitú úlohu. Vzťah medzi pocitom straty kontroly a iluzórnym vnímaním reality bol potvrdený aj vedecky. Ľudia s nízkym pocitom kontroly častejšie nachádzali zmysluplné obrazce v náhodných tvaroch, preferovali konšpiračné vysvetlenia situácií, či spájali si informácie, ktoré so sebou vôbec nesúviseli (Whitson & Galinsky, 2008). Priamo v súvislosti s konšpiračnými teóriami sa dokonca dokázalo, že ľudia si ich častejšie osvojovali, ak pociťovali úzkosť a bezmocnosť (Van Prooijen, 2019; Šrol, 2020).
Ďalším dôležitým faktorom je naša kultúra, prostredie, v ktorom sa pohybujeme a najmä naša túžba niekam patriť. Táto túžba dokonca prevyšuje túžbu nájsť pravdu. Vedci si mysleli, že problém, prečo ľudia veria hoaxom, je ten, že spoločnosť nie je dostatočne gramotná. Mýlili sa. Totiž podanie väčšieho množstva informácii k určitej problematike viedlo iba k väčšej názorovej polarizácii spoločnosti (Lodge & Taber, 2007). Takže naozaj. Radšej k niekomu patriť ako bojovať za pravdu.
Ako sa voči tomu brániť?
Tu už je asi na čase vytiahnuť starú dobrú radu: mysli kriticky. V praxi to znamená asi nasledovné:
• v prvom rade nepočúvať rady samozvaných odborníkov. A teda byť si istý, že ten, koho rady nasledujem má v danej oblasti vzdelanie a vie, čo robí.
• overovať zdroje. Pri článku, ktorý sa odvoláva na vedecké zistenia, ale nešupne nám odkaz na zdroj, bude asi treba zvýšiť pozornosť.
• byť opatrný, ak článok vychádza len z jedinej štúdie.
• nečítať bulvár a konšpiračné časopisy.
• premýšľať a spochybňovať. Nekritická dôvera je síce jednoduchšia, ale možno raz príde deň, keď budeš môcť upozorniť na chybu aj najväčšieho odborníka v oblasti. Veď nakoniec, všetci sme ľudia a máme právo robiť chyby.
Ďalšie použité referencie:
Apperly, I. A., Carroll, D. J., Samson, D., Humphreys, G. W., Qureshi, A., & Moffitt, G. (2010). Why are there limits on theory of mind use? Evidence from adults’ ability to follow instructions from an ignorant speaker. Quarterly Journal of Experimental Psychology, 63(6), 1201-1217.
Bleske-Rechek, A., Morrison, K. M., & Heidtke, L. D. (2015). Causal inference from descriptions of experimental and non-experimental research: Public understanding of correlation-versus-causation. The Journal of general psychology, 142(1), 48-70.
Čavojová, V., Panczová, Z., Zavacká, M. (2021). Otvorená akadémia: Fámy konšpiračné teórie a dezinformácie očami spoločenských vied. Dostupné z: https://indd.adobe.com/view/181b67bb-0047-40ce-9e13-18c17d5b39be.
Lodge, M., & Taber, C. S. (2007). The rationalizing voter: Unconscious thought in political information processing. Available at SSRN 1077972.
Shermer, M. (2011). The believing brain: From ghosts and gods to politics and conspiracies---How we construct beliefs and reinforce them as truths. Macmillan.
Šrol, J., Ballová Mikušková, E. & Čavojová, V. (n.d.). When we are worried, what are we thinking? Anxiety, lack of control, and conspiracy beliefs amidst the COVID-19 pandemic. Dostupné z: https://psyarxiv.com/f9e6p/
Van Prooijen, J. W. (2019). An existential threat model of conspiracy theories. European Psychologist.
Whitson, J. A., & Galinsky, A. D. (2008). Lacking control increases illusory pattern perception. science, 322(5898), 115-117.
https://www.globsec.org/wp-content/uploads/2018/11/GLOBSEC_Connected_with_youth_SK-1.pdf
